HĽADANIE ZMYSLU TAM, KDE NIE JE A NEHĽADANIE TAM, KDE JE.

Existují pro mne pouze cesty 

po stezkách srdce. Jen po 

takových cestuji a projít je 

v celé délce je jedinou 

hodnotnou zkouškou, kterou znám. 

A tak po nich cestuji a bez 

dechu se dívám a dívám.

Don Juan Matus

Väčšina ľudí si osvojila vo svete duchovna zvyk, budem sa konkrétne venovať divinačným metódam, spájanie všetkého so všetkým a priraďovanie a hľadanie významu v horoskope či v tarotových kartách mnohým situáciam, udalostiam a pod., ktoré nemajú kauzálne prepojenie medzi sebou a spomenutými divinačnými praktikami. Keďže sa tu pohybujeme vo svete, kde sa nedá nič zmerať a ani zvážiť - exaktná veda si zobrala dovolenku, dá sa potom vyprofilovať z tohto „chaosu“ určitý poriadok a rád, ktorý ma svoje zákonitosti a pravidlá? Alebo všetko záleží len na nás samotných, čomu my určíme a priradíme zmysel? Budem sa snažiť na tieto otázky odpovedať skrz 3 najrozšírenejšie divinačné metódy: I-ťing, Tarot a Astrológiu. Ale ešte predtým sa pokúsím nájsť most medzi vedeckým a nevedeckým, t.j. duchovným svetom. 

Vedecký svet sa vždy vyznačoval intenzívnym myslením, myslením do detailov, kdežto prepojenosť medzi exaktnými vedami sa v modernej dobe postupne vytrácala, a to kvôli širšiemu a hlbšiemu poznaniu. U duchovných vied hralo vždy prím extenzívne myslenie, chápanie širších súvislostí, bez zamerania sa na detail. Existuje prepojenie medzi týmito dvomi spôsobmi myslenia, bez toho, aby sme považovali jedno z nich za menejcenné? Môžeme povedať, že sú to dva modusy vedomia, inak označené ako racionálne a intuitívne, a tradične sa spájajú buď s vedou, alebo  duchovnom. Racionálne poznanie sa odvodzuje z našej skúsenosti s objektami a udalosťami, ktorými denne dochádzame do styku. Patrí do ríše intelektu, ktorého úlohou je všetky javy rozlíšiť, rozdeliť, zmerať a zaradiť do kategórií. Je to svet protikladov, ktorý môže existovať len vo vzájomnom vzťahu. Pozostáva zo systému abstraktných pojmov a symbolov, charakterizovaných lineárnou, súvislou štruktúrou, typickou pre naše myslenie a reč. Buddhisti označujú tento druh poznania za relatívny. Takéto poznanie skutočnosti je obmedzené a približné, pretože prírodny svet je nekonečne rozmanitý a zložitý, ktorý neobsahuje nijaké priame rady alebo úplne pravidelné tvary. Pri rozmýšľaní o svete čelíme takému istému problému ako kartograf, ktorý sa usiluje kompenzovať zakrivenosť Zeme pomocou série plochých máp. Takýto postup nám môže priniesť len približné znázornenie skutočnosti. Jazykovedec Alfred Korzybski to zhrnul do výstižného sloganu:“Mapa nie je územie.“ Inak povedané, všetko to, čo racionálne poznáveme, je len popis skutočnosti, nie samotná skutočnosť! Vlajkovou loďou takéhoto poznania vo vede je Newtonova „klasická“ mechanika. Tento model bol dlhú dobu považovaný za dokonalú a konečnú teóriu na opis všetkých prírodných javov. Dnes vieme, že newtonovský model platí len pre objekty zložené z veľkého množstva atómov a pre rýchlosti, ktoré sú malé v porovnaní s rýchlosťou svetla. Z toho vyplýva, že tento model je približný a platí len pre istú škálu javov. Javiskom newtonovského sveta, na ktorom sa zúčasňovali všetky fyzikálne javy, je trojrozmerný priestor klasickej euklidovksej geometrie. Tá platí iba pre rovinné, nie zakrivené povrchy ako je to pri teórii relativity, kde sa zakrivuje priestor pôsobením gravitačnej sily. Tento priestor je absolútny, statický, pokojný a nemenný. Všetky zmeny vo fyzikálnom svete sa opisovali časom, ktorý bol taktiež absolútny a nemal žiadne spojenie s materiálnym svetom. Prvkami newtonovského sveta, pohybujúcimi sa v tomto absolútnom priestore a absolútnom čase, boli materiálne častice. V newtonovskej mechanike sa všetky fyzikálne javy redukujú na pohyb hmotných bodov v priestore, zapríčinený ich vzájomnou príťažlivosťou, t.j. gravitačnou silou. Podľa newtonovského názoru Boh stvoril častice, sily medzi nimi a pohybové zákony. Prvotným impulzom dal do pohybu celý svet a odvtedy sa hýbe ako stroj, riadený nemennými zákonmi. Mechanistický pohľad na prírodu má úzky vzťah k prísnemu determinizmu. Obrovský vesmírny stroj sa považoval za kauzálny a determinovaný. Filozofický základ takého prísneho determinizmu tvorilo zásadné rozlišovanie medzi ľudským egom a svetom, ktoré zaviedol Descartes. V dôsledku tohto rozlišovania sa verilo, že svet možno opísať objektívne, t.j. bez zmienky o ľudskom pozorovateľovi. Kvantová mechanika a teória relativity – dve základné teórie modernej fyziky – prinútili osvojiť si oveľa jemnejší, holistický pohľad na prírodu, kde sa muselo upustiť od klasického mechanického svetonázoru. Otrsiasli všetkými základnými pojmami newtonovského svetonázoru: predstavu o absolútnom priestore a čase, o pevných elementárnych časticiach, o prísne príčinnej povahe fyzikálnych javov a o ideály objektívneho opisu prírody. Podľa teórie relativity priestor nie je trojrozmerný a čas nie je oddelenou entitou. Oba sú úzko späté a tvoria štvorrozmerné kontinuum „priestoročas“. V teórii relativity preto nikdy nemôžme hovoriť o priestore a nehovoriť pritom o čase. To platí aj naopak. A ďalej podľa nej, na rozdiel od newtonovského modelu, čas neplynie univerzálne. V teórii relativity sa upúšťa od newtonovského pojmu absolútneho priestoru ako dejiska fyzikálnych javov, ako aj od pojmu absolútneho času. Priestor a čas sa stávajú len prvkami jazyka, ktoré určitý pozorovateľ používa na opísanie pozorovaných javov. Pretože v teórii relativity priestor nikdy nemožno oddeliť od času, prítomnosť hmoty účinkuje aj na čas, ktorý plynie v rozličných častiach vesmíru rôzne rýchlo. Keď opisujeme javy týkajúce sa rýchlosti, ktoré sa blížia rýchlosti svetla, náš opis musí vždy brať do úvahy teóriu relativity. Mechanistický svetonázor klasickej fyziky bol založený na predstave pevných telies pohybujúcich sa v prázdnom priestore. Táto predstava ešte stále platí pre tzv. „zónu stredných dimenzií“, t.j. pre sféru našej každodennej skúsenosti, kde klasická fyzika zostáva užitočnou teóriou. Samotné paralely „zón dimenzii“ s astrológiou, keďže tento článok je koncipovaný a zameraný na ňu, budem popisovať v poslednej časti. Pri prekročení „strednej dimenzie“ stráca pojem prázdny priestor svoj význam vo vedách o vesmíre ako celku a rovnako tak aj pojem tuhé teleso v atómovej fyzike, ciže vo vede o nekonečne malých javoch. Už Rutherfordove experimenty ukázali, že atómy nie sú pevné a nezničiteľné, ale že je to rozsiahly a prázdny priestor, v ktorom sa pohybujú nesmierne malé častice a kvantová teória zreteľne ukázala, že dokonca ani tieto častice sa v ničom nepodobajú na pevné objekty klasickej fyziky. Subatómové jednotky látky sú veľmi abstaktné entity, ktoré majú dvojakú povahu. Podľa toho ako sa na ne pozeráme, javia sa niekedy ako častice a inokedy ako vlny.  Zjavný rozpor medzi obrazom častice a vlny sa vyriešil celkom nečakaným spôsobom, ktorý vyvolal pochybnosť o samom základe mechanistického svetonázoru – o existencii látky. Na subatómovej rovine látka nejestvuje s určitosťou na určitých miestach, ale skôr ukazuje „sklony existovať“ a atómové udalosti sa s určitosťou nevyskytujú v určitom čase a určitým spôsobom, ale skôr majú „sklony vyskytovať sa“. Vo formulácii kvantovej teórie sú tieto sklony vyjadrené ako pravdepodobnosti. Kvantová teória tak vyvrátila klasické predstavy o pevných objektoch a o prísne deterministických zákonoch prírody. Na subatómovej  rovine sa pevné materiálne objekty rozplývajú v modeloch pravdepodobností podobných vlnám, a tie nakoniec nereprezentujú pravdepodobnosti vecí, ale skôr pravdepodobnosti vzájomnej spätosti. Starostlivá analýza procesu pozorovania v atómovej fyzike ukázala, že subatómové častice, nemajú ako izolované entity nijaký význam, že ich možno pochopiť len ako vzájomnú spätosť medzi prípravou experimentu a nasledujúcim meraním. Kvatová teória tak odhaľuje jednotu vesmíru. V modernej fyzike sa vesmír chápe ako dynamický, nedeliteľný celok, ktorý vždy podstatným spôsobom zahŕňa aj pozorovateľa. Pri tom tradičné pojmy priestor a čas, izolované objekty a príčina a následok strácajú svoj význam. Takéto chápanie je podobné duchovným systémom a náukám, ktoré sa zaoberajú nadčasovým poznaním, ktoré leží za hranicami logického myslenia a nedá sa adekvátne vyjadriť slovami. Vzťah tohto poznania k modernej fyzike je ibe jednou z jeho mnohých stránok a nemožno ho, podobne ako ani všetky ostatné aspekty, nezvratne dokázať, ale ho treba  priamo a intuitívne zažiť. Tak ako je mechanistický svetonázor klasickej fyziky užitočný na opis takého druhu fyzikálnych javov, s akými sa stretávame v našom každodennom živote, naopak je nevhodný na opísanie fyzikálnych javov v submikrospopickej sfére. V protikalde k mechanistickej koncepcii sveta stojí názor, ktorý možno zhrnúť slovom „organický“, pretože všetky javy vo vesmíre považuje za integrálne časti nedeliteľného harmonického celku. Organický svetonázor nie je vhodný pre konštruovanie strojov a pod. V každodennom živote je teda cenný a užitočný aj mechanický aj organický pohľad na vesmír. Prvý pre vedu a technológiu, druhý pre vyrovnaný a naplený duchovný život. No za hranicami nášho každodenného prostredia mechanistické koncepcie strácajú svoju hodnotu a musia ich nahradiť organické koncepcie. Preto sa zdá, že organický pohľad je vierohodnotnejší a podstatnejší než mechanistický. Takýto pohľad na svet sa stretáva s podobným pohľadom v duchovne. Oba vznikajú, keď človek skúma podstatu povahu vecí – hlbšie oblasti hmoty vo fyzike a hlbšie oblasti vedomia v duchovne – keď za povrchovou mechanistickou podobou každodenného života človek odhaľuje odlišnú skutočnosť. Tieto dva prístupy sú úplne protikladné a vyžadujú oveľa viac ako len istý názor na fyzikálny svet. Sú však komplementárne. Ani jeden nie je obsiahnutý v tom druhom, ani jeden sa nedá zredukovať na druhý, ale oba sú potrebné, dopĺňajú sa pre úplnejšie pochopenie sveta, t.j. veda svojou racionálnou a duchovno svojou intuitívnou schopnosťou. Tým je duchovno potrebné pre pochopenie najhlbšej povahy vecí a veda je dôležitá pre moderný život. To, čo potrebujeme, teda nie je syntéza, ale dynamická súhra medzi duchovnou intuíciou a vedeckou analýzou.

Azda najmarkantnejšie prepojenie medzi týmito spôsobmi myslenia, premietnuté do vedeckého a nevedeckého, čiže duchovného sveta (konkrétne divinačného), bol novovytvorený pojem synchronicita od C. G. Junga.  C. G. Jung sa pôvodne snažil spolu s rakúskym fyzikom Wolfgangom Paulim – nositeľom Nobelovej ceny a objaviteľom po ňom pomenovanom princípe, predstavujúceho jeden zo základných nosníkov kvantovej teórie – vyvinúť nový princíp kauzality. Konečne sa vynorila, najprv veľmi vágne, koncepcia “významu priradeného k danému okamihu”. Niečo takého by bolo prirodzene nevedecké. Najviac by to dokonca pripúšťalo ospravedlnenie astrologickej symboliky analytickou psychológiou. Krátko povedané – astrológia by mohla predstavovať mimo iného i kolektívne znovurozpoznanie všetkých elementárnych základných štruktúr v univerze. Veď ani psychológia predsa nie je vedou o niečom, čo možno zmerať, zvážiť či ľahko zopakovať. Tak sa vynárala otázka, či môže synchronicita obstáť i pri skúškach v laboratóriach exaktných vied, alebo či musí ostať viacmenej filozofickou koncepciou. Keď C. G. Jung dával dohromady svoju koncepciu, nemal okrem zmienených zvláštností a nesrovnalostí žiadne dôkazy. Ním hlasaný princíp akauzálnych súvislostí, ktorý redukuje na nulu priestor a čas, vysvetľuje zákon “série a náhody” i predvídanie na základe teórie poznania, nie však matematicky. Stále ešte chýbal krok, ktorým by bola prekročená hranica teórie. Poslednému kroku k vyriešeniu mali byť vytvorené bečasové matematické rovnice. Súčasná matematika pozná radu akauzálnych bezčasových rovníc, ktorý zostavili vedci ako David Bohm a John S. Bell, a ktoré matematicky podopreli predstavy C. G. Junga (napriek tomu, že to nebolo ich cieľom). Väčšina týchto rovníc, ktoré popisuje naprosto “reálne” chovanie , vĺn, častíc, atómov atď., platí totiž pre vesmír na rôznych radových rovinách: Jungovo univerzum. Zdá sa, že naše pôvodné univerzum – teraz, predtým a potom, príčina a účinok – je iba dieľči aspket práve objaveného univerza širšieho. Javy ako kauzalita a miestne obmedzenia nám boli iba nápadné ako prvé.

 I-ťing – Kniha premien

C.G. Jung vyslovil výrok: „Veda I-ťingu je založená na princípu, ktorý by som chcel pokusne nazvať Princíp synchronicity.“ O niečo neskôr ho nazval jedným slovom synchronicita. V tejto súvislosti vyslovená myšlienka, že v psychológii je obsiahnutá objektívna a vo fyzike subjektívna zložka, bola v tej dobe revolučná. Učenci starej Číny a autori I-ťingu by mu dali za pravdu, keby bola reč, že subjektivita a objektivita predstavujú v podstate to isté, t.j. rôzne výrazové formy jedného a toho istého fenoménu. Ja by som len doplnil, že I-ťing je „najčistejšou“ výrazovou formou synchronicity u divinačných metód, ktorá obsahuje kosmológiu, teológiu a filozofiu v jednom. Čo vôbec umožňuje toto všetko obsiahnuté v konkrétnej symbolike, vyjadrenej v 64 - och obrázkových znakoch, obrazu samotnom, vo význame jednotlivých čiar a v ich rozsudku? Vo väčšine odbornej literatúre o I-ťingu sa považuje ako rozhodujúci psychologický faktor. Pri opakovanom používaní sa vytvára medzi človekom a I-ťingom „blízky vzťah“. Jednotlivé čiary sa stávajú viac známe, výklad sa stáva rutinou a interpretácia je ľahšia. Tým sa aj Kniha premien stáva pomocníkom za rozširovaním vedomia, kedy si začíname uvedomovať dosiaľ neznáme. Cesta, ktorá nám umožní vydeliť z vnútorného chaosu odpovedí (už prítomných), rozhodnutia a názory tie správne. Ale I-ťing je čosi viac! Siaha mimo oblasť klasickej psychológie. Pracuje slovami matematika – binárne ako počítač ( teda na základe rozhodnutia áno/nie), múdro ako filozof a nepochopiteľne ako prírodné zákony. Pre tvorcov I-ťingu, čiže aziatov, má kniha preverovať tok energií jin a jang a naznačovať hľadajúcemu správny kurz pre budúce jednanie. Predom daný kurz neexistuje. Všetky veci a každý človek sa každým okamihom mení. Všetko plynie. Čínania to formulujú: „ Žiadny človek nemôže vstúpiť dvakrát do tej istej rieky, pretože po druhýkrát to už nie je rovnaká rieka – a rovnaký človek. To je princíp I-ťingu. Filozofia I-ťingu je bytostne spojená s taoizmom, ktorý je založený na základe premeny, na nepretržitom znovuvytvární protikladných pólov jin a jang.

Čo konkrétné hrá podstatnú rolu pri správnom výkladne I-ťingu? Základom sme to my samotní, t.j. potrebujeme sa uvolniť, otvoriť našu myseľ, resp. ju „vyprázdniť“, presne definovať náš problém alebo predmet záujmu, o ktorom sa chceme radiť a nakoniec ho jasne formulovať. Najefektívnejšie sú otázky, ktoré sa dajú zodpovedať jednoduchým áno/nie a najspolahlivejšiu odpoveď dostaneme vtedy, keď otázka obsahuje celý problém, no súčasne zahrňuje i jeho časový faktor. Ak sa stane, že nepríde požadovaná odpoveď, môžeme hod zopakovať. Prvá odpoveď nás mohla rozčarovať, no zároveň nás trochu zmeniť. V tejto zmene je obsiahnutý základný rys I-ťingu, a to je premena.  Z toho vyplýva, že I-ťing nie je „deterministický“, ale „neurčitý“, a tým nepriamo v harmonickom súlade s modrenou fyzikou. Premena sa nedeje náhodne alebo pod vplyvom nálady, ale pod vplyvom zákona premeny, podľa neho sa akákoľvek vec alebo stav bytia môže premeniť iba v niečo, čo je v jeho povahe už obsiahnuté. Vo všeobecnosti sa tu dostávame do interakcie ľudského ducha s „univerzálnym poznaním“, v hinduizme nazývaného tattvamaši, resp. v buddhizme Álayavijňána. V tomto „univerzálnom poznaní“, tvoriaceho oceán informácií, existujú všetky veci a deje – skryté naším zmyslom – súčasne. Tieto neviditeľné zárodky budúcich udalostí a prejavov, ešte nezískali hmatateľnú podobu skutočnosti. Majstrami I-ťingu sú tí, ktorí rozpoznajú tieto zárodky a riadia sa zákonami premeny. Najdôležitejším faktorom je pri tom intuícia a nadobudnuté skúsneosti. Skrz toho si môžeme uvedomiť zárodky našej budúcnosti, ktoré sa manifestujú v symbolickej forme – v archetypoch hlbinného významu. Cez archetypy môžeme vyjadriť nekonečné množstvo komibáncií a zmien a odhaliť v nich prítomné pohyby a tendencie k premenám, čo zahrňuje prakticky všetky situácie ľudského života. Tieto symboly sú nezávislé na jazyku, a tým pádom univerzálne platné. I-ťing je teda kombináciou subjektívnych a objektívnych faktorov, pričom je správne posúdenie prvého predpokladom pre fungovanie druhého. Inými slovami sa dá povedať, že I-ťing funguje len vtedy, pokiaľ ten, kto sa ním zaoberá, akceptuje obsiahnuté pravidlá a zákony v ňom samotnom, pričom ich aplikuje na svoju vlastnú situáciu.

Tarot – Karty osudu

V zápdanej kultúre známejšia divinančná metóda ako je I-ťing, aj keď ho mnohí považujú za vyjadrenie toho istého princípu, kde tarot reprezentuje nevybrúsený a tvrdý protipól elegantného a subtílneho I-ťingu. Obidva divinačné systémy používajú abecedu symbolov, spolupracujú s ľudským nevedomím a ponúkajú vcelku presné odpovede tým, ktorí sa s nimi dôverne oboznámia. Tarot je zložitejší v tom, že nemá jednoznačné interpretácie tarotových kariet. Napríklad samotná karta Obesenec si našla u veľa autorov rôzne výklady, podľa toho, čo si spojili s vyobrazením obesenca na karte. Tu viac ako u I-ťingu potrebuje človek poznať symboliku a význam kariet. Navyše tarotové karty hovoria k nášmu vnútru stredovekými ideogramami. Preto poznanie tých storočí vzniku tarotu, nie je na škodu veci vzhľadom k vnútornému naladeniu. Aj keď tu hrá najvýznamnejšiu rolu intuícia, vonkajšie poznanie prostredníctvom kníh o danom tarote od konkrétneho autora, hrá taktiež dôležitú úlohu. Netýka sa to len tých ľudí, ktorí majú prirodzený dar napojiť sa na univerzálne poznanie. Výklad symbolov sa u nich často líši od oficiálneho, pričom pre danú osobu je tento význam hneď jasný, zrozumiteľný a vhodný. Ako prostriedok im slúžia karty, bez ohľadu na to, či poznajú ich oficiálny význam a symboliku. Takým ľudom stačí akákoľvek divinačná metóda, ktorá by slúžila ako pomôcka na vyvolanie požadovaného zmeneného stavu vedomia. Pri výklade sa opäť jedná o psychologický proces v rovine Jungových archetypov ako to je u I-ťingu.

Samotný tarot sa skladá zo sedemdesiatich ôsmich kariet, ktoré tvoria malú arkánu (56 kariet) a veľkú arkánu (22 kariet). Malá arkána odráža hmotný svet a vo veľkej arkáne sú v hĺbinách uložené (archetypické) sily, ktoré riadia osud. Malá arkána sa ďalej člení na štyri sady po 14 kariet, symbolizujúcich jednotlivé kroky k neustálemu rozširujúcemu sa poznaniu. Cestou malých arkán prežívame hmotný svet a chápeme stále viac a viac jeho súvislostí. Nakoniec dôjde úplnému k súladu medzi myšlienkami a materiálnou skutočnosťou. Štyri tromfy malých arkán reprezentujú štyri elementy: oheň, vodu, vzduch a zem, a zároveň aj rôzne cesty, ako zvládnuť svoju existenciu. U veľkých arkán dostávame 3 sedmičkové skupiny tromfov (nerátame kartu Blázna = 0). Trojitosť hrá dôležitú úlohu v mnohých kultúrach, náboženstvách a vedách (Svätá trojica, téza, antitéza a syntéza vo filozofii; vedomie, podvedomie a nadvedomie v psychológii; telo, duša a duch v metafyzike; náboj, impulz a spin v teoretickej fyzike a pod.).

Tak ako u I-ťingu rozhoduje koncentrácia na správne položenú otázku. Miešanie kariet pomáha získať vnútorný kľud a sústrediť sa na otázku. Po správnom dodržaní povedaného sa začína odohrávať “dialóg” s univerzálnym poznaním. Rezonančná frekvencia otázky vstupuje do interakcie s rezonančnou frekvenciou odpovede, povedané fyzikálnymi termínmi.  Ale čo sa zachováva, rovnako aj v kvantovej mechanike, je pozorovateľ, teda ten, kto kladie otázku a univerzum na ňu odpovedá, prostredníctvom vzájomnej interakcie.

Astrológia – Ne - vedecké umenie

Zo všetkých troch divinačných metód má astrológia v sebe najväčšie zastúpenie vedeckého a nevedeckého, t.j. duchovného a rovnako tak aj intuitívneho a analytického myslenia, ktoré sú potrebné pre úspešný výklad. Pri zostavení horoskopu sa dotýka kozmológie a astrofyziky, no a pri výklade potrebuje byť atrológ umelcom, ktorý miesto štetca používa nespočetné metódy výkladu (tranzity, progresie, solar/lunár, synastria/kompozit a pod.) a miesto farieb vyberá z horoskopu tie najdôležitejšie a najpodstatnejšie symboly (planéty, mesačné uzly, midpointy, domy a pod.), aby spávne ladili s výkladom. Tu už samotná intuícia nestačí! Bez toho, aby poznal astrológ metódy výkladu a samotný zmysel symbolov, sa ďalej nepohne. Na rozdiel od maliara, ktorému stačí jedna metóda a jedna farba, aby namaľoval krásny obraz, astrológ potrebuje viac metód a vhodných symbolov na nájdenie podstaty a zmyslu výkladu.  Z toho vyplýva, že poznanie samotných metód výkladu a symbolov v horoskope je rovnako dôležité ako samotná intuícia. Kedže astrológia sa vyvíja, napr. samotné interpretácie výkladov v klasickej astrológii môžu byť iné ako v psychologickej astrológii, a kde ďalšie vhodnejšie metódy čakajú na možné objavenie, rovnako tak aj prvky v horoskope, potom sa natíska otázka, bola astrólogia po stáročia nesprávne vykladaná, keď sme nepoznali napr. transsaturnské planéty? Na tomto mieste je vhodná paralela s fyzikou. Na začiatku som spomínal vo fyzike “zóny dimenzií”, ktoré sú vhodné aj na opis astrológie. Zoná stredných dimenzií je vo fyzike reprezentovaná newtonovskov klasickou fyzikou, tak ako v astrológii je takáto zóna reprezentovaná klasickou astrológiou. Obidve sú platné a popisujú svet správne po určité hranice, za nimi sa už stávajú nevhodnými a neplatnými. Pre newtonovskú fyziku to plati pre každodenný život vyjadrený konštruovaním strojov a pod. a pre klasickú astrológiu to platí pre každodenné nažívanie vyjadrené medziľudskými vzťahmi, prácou a pod. Pre popis hlbšej podstaty vesmíru ako takého, potrebujeme použiť teóriu relativity a kvantovú mechaniku. U astrológii je ekvivalentom psychologická astrológia. Do našich bežných životov, ani jedna a ani druhá nezasahuje. Tí, ktorí nechcú na sebe pracovať, stačí im klasická astrológia, no a tí, ktorí hľadajú hlbší zmysel a pochopenie podstaty života, nájdu ho tam. Avšak obidve sú potrebné pre celistvý život, jedna uprednostňuje viac “hmotu” a druhá “ducha”. Čiže nesnažiť sa o syntézu medzi nimi, ale skôr o dynamickú súhru, už ako to bolo spomenuté paralelne vo fyzike na inom mieste.

Tak ako vykročila fyzika z racionálneho newtonovského do intuitívneho kvantovo-relativistického pohľadu na svet, záujemcovia o astrológiu spravili pravý opak. Snažia sa nájsť zmysel v detailoch, v jednotlivých konšteláciach, metódach a symboloch, pričom zabúdajú na celistvosť horoskopu, kde sa jedine dá nájsť podsta a zmyslel výkladu. Vo fyzike sa to dá porovnať s Heisenbergovým princípom neurčitosti, ktorý nám vždy berie možnosť s konečnou platnosťou určiť súčasne pohyb elementárnych častíc a ich polohu. Zameranie sa na pohyb elementárnych častíc, nám skreslí ich polhu a naopak. Niečo podobné je charakteristické i pre určité procesy prebiehajúce v hĺbke mozku. Práve touto schopnosťou intuície sa však odlišuje úspešný astrológ od menej úspešného. Kedže v detailoch horoskopu sa nedá nájsť pomyslený “pevný bod”, ale len sieť vzťahov medzi jednotlivými symbolmi (konšteláciami a pod.) horoskopu. Potom horoskop nie je zložený z malých dielčích častí, ale skôr z väzieb poprepájaných medzi nimi, čo znamená, že vytrhnutie nejakého symbolu z horoskopu, nemá žiadny zmyslel samo o sebe. Má to zmysel jedine vtedy, keď sa jedná o bežné a každodenné veci, no pre nájdenie a pochopenie podstaty a zmyslu života to rozhodne nestačí.

Dostávame sa k otázke na začiatku položenej, má astrológia (I-ťing, tarot) zmysel vtedy, keď sa nebudeme pridržiavať žiadnych pravidiel a zásad a budeme ju robiť po svojom? Všetky divinačné metódy, ktoré som opísal, majú svoje pravidlá a zásady. U I-ťingu človek nepotrebuje mať toľko vedomostí ako je to u tarotu a u tarotu nepotrebuje mať toľko vedomostí a poznania ako je to u astrológie. Samotné vedomosti reprezentujú našu racionálnu časť. Avšak intuícia je dôležítá a významná u všetkých divinačných metód. A rovnako u všetkých divinačných metód je spoločné to, že keď sa nebudeme riadiť pravidlami a zásadami jednotlivých divinačných praktík, nedosiahneme požadované výsledky. Každá divinačná metóda je založená na archetypoch, vrátane astrológie. No najdôležitejšie a najpodstatnejšie, čo spája všetky divinačné metódy dokopy, je človek sám. Ten ich všetky vytvoril a ten rozhoduje, či mu prinesú prospech a úžitok alebo jeho pravý opak.       

LoveIsTheLaw