Zdravie a výživa -
Jesen
............ a predsa sa mi vždy najviac páčila krásna biela zima s holými stromami bez listov, ktorých konáre majú farbu Van Dikovej tmavohnedej .........
...
Jesen sa obcas prichytila, ako sa zamysla nad svojou sestrou Zimou, ktorej pravidelne kazdym rokom slavnostne
odovzdavala svoje zezlo vzdy trochu predcasnejsie pri sviatku jesennej rovnodennosti, kedy zacinalo obdobie stisenia. Zima bola liecitelkou
ranenych, co vedela vpustit svetlo do zamracenych tvari. Nikto vsak nevedel, ako to robila a niekedy Jesen zapochybovala o tom, ci sama Zima vie, lebo podstatou kuziel Zimy asi nebola jej zazracna palica.vzapati ale Jesen napadlo, ze zazraky su prirodzenou sucastou ich zivota a nema zmysel zamyslat sa nad darmi, ktore su nam dane.
Jesen otvorila dvere svojej chalupy a dnu sa vovalilo par velkych nedockavych chumacov snehovych vlociek. prebrodila sa hustymi zavejmi snehu az k drevenemu domceku, malej saune, prilozila do piecky a na horuce kamene priliala vody z vonavych silic. V chalupe pripravila vsetko pre ocakavaneho hosta, z pece vybrala rozvoniavajuci zemiakovy chlieb, ktory spolu s poharom husteho slivkoveho lekvaru a velkou konvicou pariaceho sa bylinkoveho caju ulozila na dreveny podnos uprostred izby. naokolo poukladala vysivane podusky a tkane koberce vyhriate na murovanej piecke, aby sa mal kde host zlozit a urobit si pohodlie. Koreniste chutne ribezlove vino z minulorocnej urody svojej zahrady Jesen nateraz nepripravila, lebo si chcela ponechat svoju mysel cistu a jasnu.
Kovovy zvoncek pri dverach ohlasil prichod ocakavaneho hosta. Jesen nahliadla do maleho vyrezavaneho okienka a pri vchode uvidela zaliatu mesacnym svitom svoju krasnu sestru Zimu. Z bielej usianky jej vybiehali pramene havranich postriebrenych vlasov. Odeta v ciernom hunatom kozusku a bielych dlhych nadychanych satach s kozusinovou podsivkou Zima nezbedne zaklopala na okienko svojou zazracnou palicou a vycarovala obrazok na skle. Jesen s laskou sestru objala a usadila doprostred izby na teple koberce.
Sestry sa postupne stratili v prijemnej atmosfere priatelskeho rozhovoru miestami sledujuc vytrvaly tanec ohna a poskakujucich iskier v kozube.
Ked vecer vyzrel a hviezdy svietili na nebi vysoko a akosi ziarivejsie, obe sestry teplo sa obliekli, vytiahli sanky zo stodoly a vydali sa na cestu do dediny.
Dedincania, slavnostne obleceni, s tichymi hlasmi sa schadzali uprostred dediny a pomaly vchadzali do drevenice, z ktorej vyrastal vysokansky pevny strom. Usadzali sa okolo stromu na zemi, pokrytej kozusinami a pomaly sa oddavali tomu, co Zima nazyvala meditacia v tichu.Jesen pristupovala s vaznostou a uctou k spolocnym modlitbam, kedy vsetci splynuli v jeden celok a spolocne zakusili zuslachtujuce a ocistujuce poznanie ulozene v rozkosatenej korune stromu ako aj citenie vychadzajuce z jeho korenov. Ako ked nasa minulost, pritomnost i buducnost splynu vjedno a daju nam uplne iny, ucelenejsi zmysel, zmysel jednoty, ked kazda ciastocka ma svoje rozhodujuce miesto a vyznam. Jesen vedela, ze tato chvila poukazovala na sposob ako nevnimat odlisnosti, ako milovat bez podmienok, bola si zaroven vedoma toho, ze na tejto ceste nie je sama, ale ze jej mnohi podavaju pomocnu ruku a dodavaju jej silu. Na chvilu sa nechala uniest vonou cerstveho ihlicia, co sa sirila z vianocneho stromceka ucupeneho v kute drevenice, vyzdobeneho susenym ovocim a nminiaturnymi vytvormi z cesta, a ponorila sa do ticha.
Jesen otvorila dlan, na ktorej pristala osamela snehova vlocka, ktora nedopatrenim zabludila az do vnutra drevenice. Snehova vlocka vytvorena domyselnou rukou prirody,najzrucnejsieho remeselnika vsetkych cias, sa pomaly rozpustala v hrejivom teple jej utlej dlane. Napadlo ju,ze vsetko krasne nie je docasne, docasnost je len ocny klam a ze vsetky skutocne krasy su ulozene hlboko, od nepamati, aby boli z casu na cas znovu objavene nami, aby sme z nich oprasili nanos zabudnutia a aby mohol opat vyniknut ich jas.